AMIRRA DANEIR

Věk:

19 let

Pohlaví:

Žena

Rasa:

Mág

Schopnosti:

Ovládání živlů za pomoci křišťálového srdce

Povaha:

Nemali by ste podceniť jej milú tváričku, ktorú lemujú jej takmer až biele vlasy, jej modré veľké očká, hoci sa za milú a priateľskú osobu sama aj považuje a snaží sa takou byť. Pokiaľ však ide o vlastný život, bezpečie jej samej a bezpečie Krištáľového srdca, dokáže ísť aj cez mŕtvoly. V tomto svete plnom zla sa jednoducho nie vždy vypláca byť dobrý. Veriť. Veriť ľuďom, či neľuďom. Neverí nikomu až na výnimky, ktoré jej dokážu, že im môže veriť. Inak je vypočítavá, vynaliezavá a veľmi dobre si premyslí každý svoj krok. Niekedy však aj táto jej vlastnosť zlyháva a koná zlé rozhodnutia. Hlavne, keď ju ovláda hnev, smútok, či iné pocity, ktoré menia ľudí na nepoznanie. Pre dosiahnutie svojich cieľov je schopná skrývať, zavádzať, klamať, aj keď to sama nazýva len menším spestrením pravdy. No späť k jej dobrým vlastnostiam. Pretože nie je bezcitná, aj keď je často nevrlá a drzá. Za to však jej smiech a úsmev sú pravé, nefalšované šťastie. V živote sa snaží myšlieť pozitívne, aj keď sa kazí snáď všetko, čo sa dá. Nechce sa nechať stiahnuť na dno. Je verná svojim ľuďom a hlavne priateľom či rodine, ktorú však už nemá. Ochotná vždy pomôcť a postaviť sa zlu. Keď si niečo zaumieni, ide si za tým a nedovolí nikoho zastaviť ju. Nemá rada, keď jej niekto iný vraví, čo má robiť. Sama vie, čo v živote chce a to hlavne zistiť, kto zabil jej rodičov. Chce zistiť, čo sa stalo. Na sebe zväčša nosí blúzky, šaty, či už svetlejších farieb alebo občas aj tmavšie tóny. Na krku jej však vždy visí jedna vec - Krištáľové srdce. Prívesok s neobyčajnou mocou.

Minulost:

Amirra má celkom zaujímajú minulosť. Narodila sa žene, ktorá bola ľuďmi (tými, ktorí o nej vedeli a tých nebolo veľa, pretože sa stále presúvala) považovaná za čarodejnicu. Hoci ňou tak úplne nebola. Povrávalo sa o jej prívesku, ktorý nosila vždy so sebou, akú má veľkú moc. Aj keď sa jej väčšina smrteľníkov vyhýbala, bola to naozaj dobrá žena. Milovala svoju dcéru a chcela pre ňu bezpečný život, v ktorom by sa nemusela báť smrti číhajúcej na každom rohu, pretože po prívesku niekto šiel. Umožňoval darovať neskutočné schopnosti človeku, ktorý nie je mágom, obyčajnému smrteľníkovi. Nebolo však isté, či ho Srdce prijme za svojho nového majiteľa. Nemuselo ho poslúchať. Ale pri Amirrinej matke Elizabeth tomu tak bolo. Ona si však pamätá len to, ako jedného dňa zmizla. Otec jej vravel, že sa vráti, určite áno, a jedného dňa Amirru dal k Elizabethinej sestre, ktorá mala tiež dcéru v podobnom veku. Nechal ju tam, nech sa hrajú, pobozkal ju na čelo a rozlúčil sa. V tej rozlúčke však bolo niečo, ako keby sa už nikdy viac nemal vrátiť. V túto dobu mala Amirra asi sedem rokov. Vyrastala teda so svojou tetou a jej dcérou. Bola šťastná, ale aj tak jej chýbali rodičia, niekoľko krát sa na nich pýtala tety, no tá sa o tom nikdy nechcela baviť. O takých osem rokov neskôr im pred prahom dverí pristal prívesok. Červený krištáľ, okolo neho krásna ručná práca z kovu. Visel na tmavo hnedom, až skoro čiernom koženom prúžku. Teta Arya ho vzala dnu a pretože aj ona vedela, čo je zač, chcela sa ho zbaviť, chcela ho vyhodiť. Amirra si ho všimla a vzala jej ho. Spoznala ho. Patril jej matke. Nevedela, čo je zač, ale videla ho na mame a preto si ho chcela nechať. Plakala, búchala malými päsťami do svojej vlastnej tety, ktorá sa o ňu starala už skoro osem rokov. Snažila sa malej Amirre vysvetliť, že tá vec je nebezpečná a mala by sa jej zbaviť. Keď však prešlo niekoľko týždňov a Amirra bola stále viac a viac smutná, skleslá a nevrlá k tete, vrátila jej ho. Povedala jej však, aby si ho schovala, aby s ním nechodila von. Nadšená Amirra tetu objala a poďakovala, všetko sa zdalo byť v poriadku a ako predtým. Náhrdelník si schovala do izbičky a po nociach si ho obzerala. V jej rukách sa vždy krásne rozsvietil na jasnú červenú farbu. Postupne zisťovala, že ten šperk nie je len tak nejaká cetka. Odkedy ho mala pri sebe, dokázala v izbe zdvihnúť veci, zhasnúť sviečku na stole, či ju znova zapáliť. Len myšlienkou, krátkym mávnutím ruky. Zdalo sa to neskutočné. Spočiatku to zhadzovala na nejaký sen, predstavu, možno, že jej začínalo šibať. Mala skoro sememnásť, keď sa rozhodla zistiť, čo sa stalo s jej rodičmi. Teta jej nič nechcela povedať, jej dcéra už vôbec, pretože ona nič nevedela, rovnako ako Amirra. Vzala Srdce von, snažila sa podľa neho nájsť nejakú stopu. Dúfala v to, že sa možno rozsvieti, keď bude jej matka nablízku. Stále naivne verila, že mohla byť nažive. Že to mohli byť obaja jej rodičia. Učila sa s príveskom robiť, bolo to, ako mať vlastnú moc, ako keby bola v nej. Nikomu o tom nikdy nehovorila, skrývala sa pred ľuďmi. Väčšinu času bola sama, až dokým ju neoslovil jeden mág, vraj miestny, nedávno sa usadil blízko ich dediny. Nikdy predtým so žiadnym nebola, žiadneho dovtedy nepoznala. Neverila ani jemu, ale netrvalo dlho a za niekoľko týždňov, mesiacov, sa spolu rozprávali a bola to snáď jediná osoba, ktorá jej rozumela, aj keď jej nedokázal ani on vysvetliť, čo je Srdce zač. Časom si dávala dohromady veci, čo sa stali. Niekto chcel práve ten prívesok a preto išiel po jej matke. Preto nechcela teta, aby ho mala u seba. Preto ho chcela zahodiť, aj keď - keby to naozaj chcela spraviť, už by to spravila v ten deň, nenechávala by si ho. Bolo ho určite ľúto aj jej samej, vedela, akú má moc. Ten mág jej povedal, že sa mu práve tento šperk niekto snažil predať. On to odmietol, z vlastných dôvodov, ale odmietol. Nedávala za vinu tomu Srdcu, že zabil jej rodičov (aj s takouto možnosťou musela počítať, časom ju už tá naivita tiež opustila) ale dávala to za vinu niekomu inému - niekomu, kto po ňom šiel. Otázkou bolo tiež, ako sa neskôr dostalo na prah tetinych dverí. Veľa otázok však nemalo odpoveď, alebo aspoň žiadnu odpoveď nevedela. Keď dovŕšila devätnásť, odišla od tety, aby sa mohla vydať na cesty za vrahom jej rodičov.